Od Tatier k Dunaju 2014 - Ondrov race report


Po chrbte mi steká chladivá kvapka potu a po krku rovnakou rýchlosťou uteká malý mravec. Nič na tom nemením. Nevadí mi to, dokonca je to príjemné. Opretý o orech skrytý v jeho tieni, paradoxne v obci Orechová Potôň (korekcia - Potôňske Lúky). Slnko, ten kráľ oblohy ktorý mi ešte pred chvíľou strpčoval moje posledné kilometre, teraz chlácholivo hľadí pravé rameno, tú jedinú časť tela ktorú som ešte ochotný natrčiť. Veľký balón šťastia kdesi v mojom vnútri sa nafukuje a ja sa vôbec nesnažím ho krotiť, práve naopak, privieram oči a vychutnávam si ho...
 
Vráťme sa ale v mojich šľapajach kúsok späť. Konkrétne jeden celý rok. Do času, kedy som prvýkrát zaregistroval pre mňa od začiatku famózny beh – Od Tatier k Dunaju. V tej dobe som nedokázal vo svojom okolí zostaviť družstvo 12tich šialencov, ktorí by sa na to dali a na súpisku Dobre vychladenej 12tky som sa nezmestil. Keď mi neskôr miesto ponúkli, už som mal iný program a o to viac ma to celé škrelo.
Chvíľu som myslel, že z tohto titulu na tento beh podvedome zanevriem, no keď presne po roku prišla ponuka ktorá sa neodmieta, vedel som, že opak bude pravdou. Kontaktoval ma Igi, náš kapitán a moja odpoveď na jeho otázku o účasti v tíme Ikaria.sk odštartovala ten krásny, farebný a rýchly kolotoč udalosti uplynulých dní a týždňov.
Infiltroval som sa teda do tímu bežcov z východného Slovenska, pričom zo všetkých som dvakrát v živote videl práve Igiho (veľa slov sme ale prehodiť nestihli) a jeden krát v živote videl Charlieho v rámci spoločnej záľuby – geocachingu. V závere draftu, pár dní pred pretekom sa v tíme uvoľnilo jedno miesto a tak dostal príležitosť ďalší hráč geocachingu a jeden z kamarátov, s ktorými už som pár štafetových behov absolvoval (pár = 2) – Michal a.k.a. Mitoxy.
Práve s ním som spojil sily vo veciach logistiky a tak kým v jeden večer sme si prehadzovali cez facebook odchody vlakov a možnosti ubytovania, v ten nasledujúci už sme sedeli v jedálenskom vozni a v rámci možností vychutnávali posledné predbehové jedlo.
 
A práve to jedlo, ktoré nepatrilo k najlacnejším, bolo tým posledným príjemným zážitkom v onú noc. Vlak naberal meškanie prestojmi v každom väčšom meste, až sme napokon do ,,metropoly Liptova“ dorazili s takmer hodinovým meškaním. Z hľadiska ubytovania to nemal byť problém, nakoľko sme boli s majiteľom dohodnutí, že nás počká, vraj stačí zavolať. Tak sme teda zavolali. Niekoľko krát. Dokonca sme trieskali na dvere, na okná. Naše prosby ostali nevypočuté, ba čo viac začal ich zlievať čoraz intenzívnejší dážď. Zdanlivo nemožné sa stalo realitou a tá hovorí, že v 21. storočí je v jednej z krajín EU stále možné dohodnúť si ubytko na noc a následne nájsť vyľudnenú opustenú budovu s majiteľom ktorému sa nedá dovolať. Týmto Vás drahí čitatelia pekne prosím, šírte ďalej antireklamu Turistickej ubytovni u Hladného vlka v Liptovskom Mikuláši...
Nastal čas na improvizáciu a teda veľa ho nebolo. Dážď nám stále viac strpčoval pobyt v tomto inak peknom meste a my sme telefonáty do všetkých možných i nemožných penziónov a hotelov prerušovali ich fyzickými návštevami. Všetko plné. Bežci a poliaci. Nepomohlo ani keď sme nároky znížili na ,,matrac pod teplým potrubím“, dokonca aj izby tohto typu boli plné (áno aj také existujú).
Šťastie sa na nás pomedzi prsty škodoradostne uškrnulo v inej turistickej ubytovni, ktorej hlavná a jediná devíza spočívala v tom, že nemala zamknutý vchod. Trieskaním na recepciu sme si nepomohli – bez odozvy. Telefonát na recepčnú nepomohol – zrušila nás. Plný zlosti a beznádeje sme sa teda uchýlili k poslednému zúfalému počinu. Spoločenská miestnosť vedľa recepcie a jej podlaha s gaučom mali poslúžiť tomu najdôležitejšiemu pred tažkým behom – výdatnému spánku. Čo Vám budem hovoriť, bol to horor. Prvú polku noci spal dobre Mito, druhú ja, teda dokopy ako jeden človek by sme sa možno aj trochu vyspali.
Rušivé vplyvy bujarej piatkovej noci vonku v uliciach príliš nepomáhali a niekoľko príchodov iných hostí ubytovne taktiež nie. Najúsmevnejšia bola trojica mladých ľudí, ktorí prišli zhruba okolo tretej a podľa ich šepotu bolo zjavné, že sa im úroveň ubytovne príliš nepozdáva. Keď zbadali nás, jedna dievčina už nedokázala viac skrývať zhrozenie a skonštatovala - ,,preboha to čo je za ubytovňu, pozrite ako tu tí ľudia spia, to je aký oldschool...“ Vzápätí podobne ako my pred tromi hodinami zabúchali na recepciu, avšak ich búchanie bolo vypočuté a rozospatá milá pani ich zhukla, že všetky izby sú totálne plné. Obaja sme stŕpli, viem to naisto, lebo hneď ako ona tresla dverami a oni zmizli preč, začali sme sa dusiť rehotom do spacákov.
 
Deň prvý, sobotný, nás Liptov neprivítal práve najpríjemnejším počasím, no potešujúce bolo, že nočný dážď definitívne ustal. Z ubytovne sme sa spakovali skôr ako nás stihli vyhodiť a presunuli sa do vzdialenejšieho obchodného centra, kde sme sa rozhodli hybernovať do chvíle kým sa po nás zastaví Prešovsko – Košická úderka.
Tá sa napokon zjavila bez meškania a my sme konečne mali tú česť potriasť si pravicami s ľuďmi doteraz známymi len z internetu, fotiek a krátkych popiskov. Že bude veselo bolo zjavné od úvodu, prijali nás medzi seba okamžite bez ohľadu na regionálne rozdiely, opäť jedna kapitola do búrania mýtov o vojnách východ/západ.
Nasledoval rýchly presun hore do Jasnej, kde už panovala tá pravá elektrizujúca atmosféra, ktorú pri obdobných podujatiach tak milujem. Všade vôkol hordy podobne postihnutých fanatikov, všetci usmiati, nahecovaní a priateľskí. Každých pár sekúnd výstrel a jasot davu. Vôňa ihličia a horské masívy navôkol len umocňovali celý zážitok.
Vykonali sa posledné oficiality, nasledoval príhovor kapitána, predelenie do áut a zrazu zostávalo do štartu toho všetkého čo sa malo udiať už len 15 minút. Vzrušenie lomcovalo každým z nás, keď zaznel výstrel a Tomi, náš prvý bežec a člen posádky môjho auta vybehol na trať. Čo sa dialo vo mne, vzhľadom na fakt, že v poradí bežcov som bol číslo 2, ani nebudem opisovať. Pár sekúnd a opäť si trasieme rukami, potľapkávame sa a prajeme veľa zdaru, ďalších pár sekúnd a naše auto už letí dole Demänovskou dolinou s pár prestávkami, na ďalšiu odovzdávku, kde budú v písaní príbehu už pokračovať moje tenisky...
 
Stíham iba krátky strečing a malý výklus do svahu, keď dole v dedine zbadám, že Tomi dobieha do svojho cieľa. Bežíme teda krížom cez lúku a len tak tak stíhame odovzdávku. Môj predchodca zabehol famózne a na mne bola tá nepríjemná úloha – pokúsiť sa ho napodobniť.
Veľmi som chcel aby som svoj úsek zabehol dobre, aby som sa za seba nemusel hanbiť a získal si potrebný rešpekt v tíme. Napokon zdravou stravou som sa týral, už vyše dvoch týždňov, nabehané som mal a psychika fungovala taktiež na 120%. Bežal som teda čo to dalo, predovšetkým v zbehoch som sa snažil naháňať čas, tie mám celkom zvládnuté.
Moja prvá etapa viedla naozaj krásnou krajinou, lesné cesty, vôňa hríbov a smrekov, občas široká lúka a otvorený výhľad na celý Liptov, Západné Tatry nevynímajúc. Igi naozaj zariskoval, keď mi zveril takto výhľadovo vďačnú etapu, no nenechal som sa strhnúť a ďalej bežal čo mi sily stačili. Na trase ma prekvapili dva krátke no vskutku prudké stupáky, kde som rapídne znížil rýchlosť. Tri body – nohy, pľúca, hlava, boli stále v pohode a tak som si v závere dovolil pridať. Ako napokon vždy i tentokrát sa mi to takmer vypomstilo, keďže záverečná dedina bola kvapku dlhšia než som čakal, v závere mi logicky chýbali sily, no nespomalil som. Štafetový kolík do rúk Igiho a ja som sa ocitol späť medzi tímovými kolegami. Tí mi oznámili, že som zabehol presne v čase aký som si nahlásil. Priznávam, že som ho chcel zlepšiť, no aj tak ma to potešilo, čo ma už nepotešilo, bol fakt, že nezlepšenie nahláseného času nie je na tímovú pochvalu... sadli sme teda späť do auta a kým ostatní debatovali, ja som mal hlavu plnú myšlienok.
Stretol som sa totiž s niečím novým, niečím čo som nikdy neskúsil a teraz som sa s tým proste musel rýchlo vyrovnať. Ocitol som sa medzi športovcami, ktorí boli v mojich očiach na pomery hobbyrunnerov elitnou kategóriou. Chlapmi ktorí behajú pravidelne a svoje časy si strážia, pokúšajú sa ich zlepšovať, na trati nechávajú viac ako 100%.
Tí čo ma poznajú už iste vedia na čo narážam. Moje behy sú zväčša len o dobehu do cieľa, výnimkou v poslednom období bol Štefánik trail, kde som bol kapitánom a bolo mojou psou povinnosťou vypľuť tam dušu. Inak ale na časy nehľadím, nemeriam ich, nesledujem si tempo, zaujíma ma len čas štartu, kedy sa ocitnem v cieli je mi jedno, hlavne aby som sa tam doteperil. Ak to bude rýchlo poteším sa, ak nie, svet sa mi isto iste nezrúti...
No a tu som zrazu bol konfrontovaný s faktom, že obrovská väčšina tímu si nahlásila časy, ktoré zrejme bude schopná a najmä a predovšetkým OCHOTNÁ podliezať. Môj nahlásený čas bol tým najlepším čo som kedy v živote na 10km dosiahol a aj to bolo ešte pred 5kg objemu. Preto som bol pomerne sklamaný, že som bol jediný kto sa z jeho dorovnania na prvom úseku tešil. Zároveň sa mi však v hlave otvárala nová nepoznaná brána, ktorá hovorila jasnou rečou – chlapec máš pred sebou dve šance ukázať, že je v tebe viac...
 
V ďalšom priebehu dňa už som sa ďalej nevenoval sám sebe ale spolu s ostatnými supportoval náš skvelý tím. Predpokladaný čas dobehu do Bratislavy sa každým úsekom zlepšoval, nakoľko všetci naše bežci sťahovali nahlásené časy. Skvele bežali, dolinami, hore do vrchov, dole z vrchov, či po kľukatých dedinských asfaltkách. Vedel by som Vám obsiahlo popisovať celý deň, no i bez toho bude tento článok tak dlhý, že ho mnohí isto nedočítate. V skratke, neskôr podvečer sme sa konečne prepracovali k pauze a na trasu nastúpila posádka druhého auta. My sme sa stiahli do prvého tábora, ktorým sa stal dom s altánkom Igiho kamarátky zo strednej. Tu sme sa napojili, najedli a oddýchli si do ďalších bojov. Spustil sa tiež krátky dážď a od východu krajinu postupne pohltila tma. Blížil sa ďalší z mojich úsekov a ja som mierne znervóznel.
Napokon predsa len nastal ten správny čas a po Tomim som sa aj ja preobliekol za terminátora (reflexná vesta, blikačka, bufka, čelovka...) a nechal dopraviť na odovzdávku.
 
Nočný beh má svoje nenapodobiteľné čaro. V zásade sa dá napodobniť iba iným nočným behom. Na odovzdávke to žilo čulým ruchom ako na všetkých ostatných, no tentokrát ten blikot desiatok čeloviek a rôznych typov blikačiek vytvárali takú zvláštnu nepokojnú no príjemnú atmosféru. Nadnesene by som mohol povedať, že takto nejak si to predstavujem vnútri mraveniska. Tomi sa opäť zjavil veľmi rýchlo a plesol mi kolík do dlane. Nasledoval môj rozbeh, konsolidácia myšlienok, úprava svetelnosti čelovky a podobne ako celú krajinu, aj mňa zrazu pohltila tma a ticho prerušované iba vlastným dychom.
Už po pár stovkách metroch mi to bolo jasné – toto je moja šálka kávy. Nočný úsek mi rozhodne sadol, nevadili mi krátke výklusy, nevadili mi zbehy, ani zatúlaná mačka, ani oproti idúce autá, či tmavý les. Chvíľku som mal dokonca povzbudzujúci cyklistický doprovod, čo mi opäť iba padlo vhod. Celkovú atmosféru dodávala nekonečná hvezdnatá obloha a paradoxne tak trochu i v diaľke hučiaca R1tka. Človek mal pocit, že je ďaleko od všetkého všedného. Mapku ktorú som mal v zadnom vačku som mal dokonale naštudovanú a tak som ostal v príjemnom šoku, keď som sa zrazu ocitol v Šášovskom podhradí, odkiaľ som vedel, že do cieľa je to naozaj len kúsok – niečo vyše 2,5 km. Dovolil som si teda pridať na tempe a s klasickým záverečným prepísknutím síl, som úspešne dorazil do Žiaru nad Hronom. Tu putovala odovzdávka opäť kapitánovi a my sme mohli ísť ďalej. Chalani mi povedali, že som svoj čas zrazil o tri minúty a hoci to nebolo na silvestrovské ovácie, vnútri môjho ja rozkvitol malý kvietok pýchy...
 
Noc pokračovala vo svojom nekľudnom tempe a my sme sa teperili na ďalšie a ďalšie odovzdávacie stanoviská. Igi dobehol s obdobnými nadšenými pocitmi ako ja a odovzdal štafetu nášmu top bežcovi Erikovi. Ten nesklamal a o niečo neskôr už posielal na nočný úsek i Kajsiho. Ja s Tomim sme tieto výmeny prevažne prečkávali driemajúc v aute a potešilo nás keď sa na trať po Kajsim dostal i Tino a my sme boli tak blízko vytúženého nocovania. To sme mali zabezpečené cez Kajsiho v Šuranoch (aspoň myslím, že v Šuranoch, posledné dve hodiny predtým som už fakt dosluhoval...) v postaršej budove, v ktorej by sa inak dal natočiť naozaj parádny psychotrihler. To podstatné – teplo, sucho, toalety, nám však poskytla a tak sme si tu vychutnali svoj nekonečný spánok v rozmedzí od tretej hodiny nočnej do 05:30 rannej. Skrátka vstávanie za milión...
Osobne som sa po druhej takmer prebdetej noci cítil absolútne stroskotane. I na ostatných bolo vidieť jasné známky nalomenosti. Najrýchlejšie sa s touto situáciou musel vysporiadať Tomi, ktorému do štartu zostávali naozaj len minútky. Hneď po ňom opäť ja. Hlavou mi šlo všeličo. Posledná možnosť sa predviesť, hlavne dobehnúť do cieľa, skúsiť polku pomalšiu, druhú naplno, no všetko to akosi kolidovali s faktom, že mi neskutočne ťaželi stehná, tvrdli lýtka a hlavne, mal som pocit, že v polke behu zaručene zachrápem.
Erik sa mi ešte narýchlo pokúsil naprogramovať hlavu na úspešný dobeh a hoc mi zdôrazňoval, že ak to nepôjde, nemám to preháňať vedel som, že slová chvály sa mi dostanú iba pokiaľ spravím opak.
 
Myslím teraz na debatu ktorú som mal počas neskoršej odovzdávky s logistickou hlavou tímu Dobre vychladenej 12tky Filipom o sebeckej povahe bežcov a uvažujem čo ma naozaj hnalo počas tohto behu a tretieho úseku obzvlášť vpred. Túžba po uznaní? Obava z toho, že to pokazím tímu? Totiž práve táto myšlienka ma naozaj popudzovala k zlosti voči vlastnému takmer bezvládnemu telu. Ale opäť, neplynie aj táto vlastne len zo strachu, že sám budem zatratený? Túto otázku musíme ešte niekedy na pive znovuotvoriť... :)
 
Tretí úsek bol peklo. Vo všetkých smeroch a nie len pre mňa. Hovorili to v zásade všetci členovia tímu a prvýkrát sa to zračilo i na našich časoch. Osobne som naozaj trpel. Asfaltové úseky, navyše dochutené silnejúcim slnkom a okorenené protivetrom naozaj nie sú to čo vyhľadávam a dupľom nie po dvoch dvojhodinových nociach a dvadsiatich kilometroch v nohách. Bol som presvedčený, že idem hrozne, sprvu asi 5km/hod, neskôr 5,3 a v posledných dvoch kilometroch, ktoré patrili k najťažším aké som kedy bežal som musel ísť nad 6. A to sa nado mnou zľutoval tím m.r.c.i.n.a., počkali ma s dodávkou na konci dediny a ponúkli mi joinťák a vodu.
I srkol som si vody a vzchopilo ma to na záverečný tlak na ,,súperovu bránu“.
Cieľ som čakal trochu ďalej a tak keď sa spoza zákruty vynorila tabuľka označujúca predávkové stanovisko od radosti som nahodil do špurtu, ktorý som tentokrát neprepískol a zrazu som tam bol. Prvé moje slová zneli niečo ako ,,sorry chalani za ten čas, ale fakt ma už nohy neposlúchali...“ na čo som bol pochválený a bolo mi oznámené, že som stiahol päť minút. Neveril som im. Bol som si na sto pro istý, že ma iba utešujú, vymýšľajú si, no oni si nástojčivo stáli za tým, že som bežal dobre. Popravde nebol ani čas sa na túto tému doťahovať, museli sme makať ďalej, zvyšok tímu bol stále v hre. Igi na trati a my čochvíľa v aute, strečing musí počkať...
 
A ten orech má blahodárny tieň. A mravce? Ich malé nožičky sú skoro ako masážne strojčeky. Odpijem si a pozriem navôkol. Jeden z bežcov ide po cestičke a v ruke má otvorenú obrovskú krabicu z pizzou. Tvári sa tak spokojne ako ja cítim. Vlastne ako sa cítime my všetci tu, pozriem na Igiho, Tina, Kajsiho a Tomiho, všetci v blažených polohách. Erik už relaxoval kdesi ďalej od nás u kamaráta. Naša časť tímu splnila svoju misiu a teraz nám v hlavách konečne zavládlo to hmlisté ticho, prerušované len myšlienkami na našich chlapcov, Ďuriho, Petra, Charlieho, Maťa, Joža a Mita, druhú časť tímu ešte bojujúcu o celkový úspech Ikaria.sk. Tento tím, tento celok, jeden dobre fungujúci stroj, zošróbovaný dokopy mal svoju kvalitu, nikto nepochyboval o tom, že chalani to úspešne dotiahnu dokonca. Veľmi sa mi páčilo ako sme sa zakaždým, keď sme sa obe autá stretli, zvítali ako starí kamaráti po dvadsiatich rokoch. Táto zjavná súdržnosť sa v tomto preteku zároveň stala pre každého z nás i mimoriadne záväznou voči ostatným.
 
Že napokon dvanásť statočných dorazilo do cieľa už asi viete. Podľa toho ako nemotorne sme sa pohybovali po magio pláži sa dalo ľahko súdiť či sme do toho dali naozaj všetko. Za nami je krásny beh Od Tatier k Dunaju 2014, nezabudnuteľná etapa našich športových životov. Dovolím si tvrdiť, že každého z nás to posunulo niekam ďalej, v mojom prípade dokonca za hranice doterajších možností. Napriek tomu ako ma to bolelo a bolí, tuším, že v budúcnu si opäť budem chcieť za tieto hranice siahnuť.
Veľká vďaka Vám moji drahí spolubežci, vytvorili sme skvelý tím, máme nové kamarátstva, pred nami sú zaiste nové výzvy. Veľmi sa na to už teraz teším. Vďaka každému jednému kto sa organizačne zaslúžil o vytvorenie tohto nádherného podujatia! Vďaka aj Vám ostatné tímy, opäť sa mi potvrdilo, že čím ťažšie podujatie sa ide, tým kvalitnejších ľudí to na štart priláka. Za všetko mi hovorí výrok môjho brata včera na večernom pivku, kedy povedal, že o rok chce bežať tiež. Na otázku prečo, keď vlastne z preteku videl iba jeho cieľ, odpovedal, že sa mu veľmi páčilo ako si všetci v cieli priali. Zdanlivo málo a pritom tak strašne veľa. Presne ako cesta z Tatier do Bratislavy. Autom na pár hodín, no po svojich na tri dni zážitkov, húfy  kamarátov a krásne okamihy malých i veľkých radostí...
 
Taký bol môj beh Od Tatier k Dunaju. Otázka na záver je len jedna: aký bude ten budúcoročný? ;)





SÚKROMIE

NAKUPOVANIE

O FIRME

O NÁS

SOCIÁLNE SIETE

  • FACEBOOK IKARO
  • TWITTER IKARO
  • YOUTUBE IKARO